Čo by bolo, keby som nečítala knihy ?

V piatok som mala v škole so sebou trilógiu Hier o život. Čítala som Drozdajku, pretože večer som šla do kina a chcela som ten re-reading stihnúť ešte predtým . Stalo sa , že som to ale nejako nestíhala. Tak som teda čítala na angličtine, na biológii a na sieťových technológiách, potajomky aby si ma nikto nevšimol . Po piatej hodine ku mne dobehla spolužiačka ,veľmi ľútostivo na mňa pozrela a povedala, " Ach moja, prečo to čítaš ? To musíš ? A to ťa baví ?!" .

 Keď som jej povedala, že nie, nikto ma nenúti, čítam to lebo ma to baví a že to vlastne už čítam tretíkrát, pozrela na mňa ešte ľútostivejšie než predtým a dodala : "Fúha, ja by som niečo také nezvládla prečítať. Vlastne ja nečítam knihy vôbec, okrem povinnej literatúry." Ani neviem z čoho som bola zaskočená viac. Z faktu že nič nečíta alebo, že číta vlastne len povinnú literatúru ( ja čítam veľa a povinnú literatúru nie ) . Môj život už tak ovplyvnili knihy, že si život bez nich neviem predstaviť. Aké by to bolo keby som nečítala ? Pravdepodobne by som zo mňa celkom iný človek, no nemyslím, že lepší.

Predstavte si , že by ste nikdy nič neprečítali. Že by 200-stranová kniha bola až príliš dlhá a svet ukrytí v písmenách by bol pre vás nudný. Pre mňa to znie ako niečo nemožné. Z takmer každej knihy, ktorú som prečítala som si niečo odniesla. Moje "Ja" je v podstate poskladané z kníh. Bez nich by som samozrejme nemala tento blog, nebola by som šla na škole v ktorej som - nakoľko sa mi čítanie v angličtine tak zapáčilo, že bilingválne gymnázium bolo nevyhnutnosťou- , neučila by som sa hrať na gitare a bolo by pre mňa oveľa ťažšie byť sebavedomá , no neviem si predstaviť , čo by som robila v tých chvíľach.. kedy už nepomáha nič.. premáha ma smútok a potom prichádza Harry Potter a ten premôže úplne všetko. A vždy.

Knihy ma zaviedli na nekonečné cestu naprieč predstavivosťou až do iného sveta. Ktorý poznám len ja. Je v ňom presne to , čo si predstavujem. Vždy to môžem zmeniť, ak by som náhodou chcela. Sú v ňom ľudia, s ktorými som prežila dobrodružstvá, ľudia čo ma nikdy neopustia, vždy stoja pri mne . Odísť z tohto sveta by bolo príšerné, vtrhla by som do reality nešťastných ľudí neustále hľadiacich na obrazovku mobilu. Bola by som stratená. Nevedela by som nájsť tú správnu cestu , lebo knihy ma naučili veľmi veľa, poučili ma a už ako maličká som odchádzala z knižnice s ťažkým batôžkom. Aké by to bolo , keby som tam nikdy nezašla ?

Poznám veľa ľudí, pre ktorých sú knihy záťaž , ja si vždy len búcham hlavu o stenu keď počujem, že sa ma pýtajú aby som im povedala ako skončia Hry o život, či bude Katniss s Peetom alebo s Galom  a naposledy som započula aj vetu : " .. a Na vine sú hviezdy.. to je akože podľa knihy ?" ( i don´t want to live on this planet anymore ) . Potom sa medzi takými ľuďmi cítim ako mimozemšťan, jedno šťastie je , že mám aj také kamarátky, ktoré knihy milujú, potom im už len posúvam tie moje a deň čo deň o nich kecáme. Ibaže čím ďalej, tým je viac ľudí , ktorý si radšej počkajú rok na film než by si mali prečítať nie-dlhú knihu, lebo to ich bude stáť veľa, veľa energie...A tak sa učitelia čudujú, čo za generácia to sme ..