Uvažovali ste niekedy nad tým, aké je čitateľstvo vlastne náročné? Koníček, ktorý sa javí celkom nevinne a jednoducho predsa len taký nie je. Nie vždy je naň totiž čas, nálada, čas, či prostriedky, a tak sa vám môže stať, že ho proste nezvládnete. Neveríte? Pozrite na najväčšieho knihomoľa, ktorý neprečítal nič skoro pol roka.
“Maybe this is why we read, and why in moments of darkness we return to books: to find words for what we already know.”
Popravde, naozaj by som nikdy niečo také, ešte pred pár mesiacmi nepovedala. Že čítanie môže byť náročné, že neprečítam nič viac ako mesiac, že nič nenapíšem a že sa nechám utopiť tou sprostou školou. A hľa, stalo sa. Prišla som na to, že čítanie je náročný šport, vyžaduje si totiž ešte viac vecí ako len čas. Lebo i keď ho koniec koncov už i máte, potrebujete aj energiu aby ste po troch stránkach nezaspali, potrebujete fakt dobrú knihu, aby vás to knihomoľstvo opäť vtiahlo do svojich útrob, potrebujete pokoj, lebo v hneve, strese ani smútku sa čítať nedá a ak na vás ešte popri tomto všetkom hľadí zošit z chémie, namojveru neprečítate ani štyri vety. No a tak som spadla no čiernej diery bez fantázie.
“Books fall open, you fall in”
Musím povedať, že by som nemyslela ani na to, že ma tak ovplyvní škola, že budem ochotná venovať svoj voľný čas iným veciam ako doposiaľ a že sa mi viac menej postaví život na hlavu až dokým ho ja sama neotočím naspäť a trochu neupravím. Dlho som sa snažila čítať popri povinnostiach, cez prestávky, po škole doma, cez víkendy a vždy to skončilo fiaskom typu: zaspala som, nevládala čítať ďalej, bola príliš rozptýlená, zaujatá viac cestou z autobusu ako knihou, či som radšej šla do spoločnosti vyventylovať sa. A tak verte, že som čítala jednu knihu asi štyri mesiace (ak nie viac) a takmer zabudla či sa mi páči alebo nie. Nechala som blog zapadnúť prachom, nechala som si ujsť kopu dobrých príbehov a úplne zabudla, že mám v poličke neprečítaných niekoľko geniálnych kníh............
Chvalabohu ľudkovia, prišli vianoce a moja úbohá zaneprázdnená duša si mohla konečne vydýchnuť. Do rúk mi dali hneď niekoľko nových dobrodružstiev a tak som začala s najnovším Harrym Potterom, spoznala Zlodejku kníh a vrátila sa domov do Rokfortu ešte a ešte raz.
“Books don't change people; paragraphs do, Sometimes even sentences.”
Po čase som začala čítať viac ako predtým, už i v autobuse, i keď prídem domov, vždy keď sa dá, hoci i pred spaním, o pol jedenáste v noci, na autobusovej stanici, či medzi seminármi v škole keď sa idem unudiť k smrti. Opäť som pochopila, čo je na knihomoľstve také dych berúce. Všetky dobrodružstvá, návraty domov a do skutočného sveta, priateľstvá, nekonečné svety, nové spomienky a úplne ukrytie sa pred problémami. Teraz hoci čítam Pottera už po asi piaty krát, hocktorú časť, zamilujem sa do nej rovnako silno ako do najnovších a najzaujímavejších kníh, lebo je jedno čo čítam, hlavne nech je to očarujúce, v podstate mi stačí aby to bolo dobré a aby to bola kniha, potom moje srdce pookraje a s kávou v ruke mi už k šťastiu chýba len veľmi málo.
Tak hor sa do čítania, teraz mám na to kopu času (vďaka ti chrípkové obdobie, vďaka ti škola za chrípkové prázdniny) , hor sa do písania recenzí, hor sa do písania článkov, hor sa opäť do domov!
