streda, 22. apríla 2015

Dan Brown - Inferno (Peklo) /RECENZIA


Autor: Dan Brown
Originálny názov: Inferno
Počet strán: 552 
Vydavateľstvo: Ikar

Anotácia : Robert Langdon je späť a tentoraz na neho čaká Peklo. Profesor sa prebúdza zranený v nemocnici, netuší kde je a ako sa tam dostal. V hlave mu znejú slová „Hľadaj a nájdeš! Čas sa kráti“, no nechápe ich zmysel. Vo svojich veciach nachádza podivný predmet a okamžite sa púšťa do pátrania s mladou lekárkou Siennou Brooksovou: pomocou veršov z Danteho temnej epickej básne Peklo musia dešifrovať kódy ukryté v slávnych dielach renesancie – v sochách, obrazoch, budovách. Musia tak vyriešiť záhadu a zabrániť katastrofe hroziacej ľudstvu.


Knihy Dana Browna milujem z viacerých dôvodov. Dokáže spojiť moderný svet s dokonale vykreslenými prvkami umenia a kultúry. Čitateľ sa tak pri jeho knihách tiež voľačo to naučí. Zasvätí aj inak ľudí, čo umenie neobľubujú, do sveta architektúry a maliarstva. Vkladá do knihy jemne a presne tam, kde byť majú, talianske frázy a vety. Prehlbuje tak knihu do ďalšieho rozmeru, nakoľko  čitateľa vezme priamo doprostred diania a ten dokáže si tak jasne predstaviť celú taliansku atmosféru.

štvrtok, 16. apríla 2015

Looking through the light - #1 O neznámom


Prvá téma môjho malého spisovateľského projektu, je témá, už pár krát vo svete kreatívneho písania spomenutá. Vašou úlohou bude opísať človeka, starca, dieťa, bezdomovca či neznámeho, čo si k vám ráno prisadol v autobuse. Vymyslite si o ňom krátky príbeh, napíšte o ňom báseň alebo sa zamyslite, prečo je dnes taký nešťastný. Nechajte mi potom v komentári odkaz na váš článok, rada si ho prečítam

O neznámom 


Na drevenej lavičke vynoveného parku uprostred námestia, sedí starý muž. Má na sebe prešívanú, tmavomodrú bundu, béžové nohavice a na hlave sivý klobúk. V ruke drží pokrčené noviny ale nečíta ich, svoj zrak upiera na kvitnúce stromy, čo sa im lístky jemne kolíše v jarnom vetre. Spomína na prvú jar čo si pamätá, keď ako malý chlapec sedel na verande rodinného domu a jedol malinovú narodeninovú tortu s blonďavým dievčatkom. Slnko ostýchavo svietilo pomedzi práve pučiace kvety vysokej čerešne. Vánok mu vial vlasy do očí, no neodhrnul si ich, lebo tortu jedol rukami a zašpinil by sa. Nechal ich tak. Nech mu vlasy vánok fúka aj naďalej, len nech ho nezbaví toho príjemného pocitu. Zvláštnej atmosféry čo zrazu pocítil.
Sedel na drevenej, vŕzgajúcej verande s plavovlasým dievčatkom a jedli spolu tortu, len oni dvaja. Smiali sa vetru čo jemne pofukoval a strapatil ich kučierky, smiali sa na tom aký boli obaja špinavý, smiali sa lebo mohli. Žmúrili spolu do slnka aby mohli ukazovať na snehobiele oblaky a premýšľať, na čo sa podobajú. Videli korytnačku, veľkého draka i pretekárske auto. Ležali vedľa seba na nepokosenej tráve, a ukazovali prstom na chumáče vaty vznášajúce sa na modrastom nebi. Nepremýšľali o ničom dôležitom, o ničom podstatnom, stačili im obrázky na oblohe a kvetmi posiata záhrada. Jemu ale na malý moment zablúdili myšlienky kdesi do neznáma a uvažoval nad hviezdami, čo cez deň nevidno no v noci ich je na tmavej oblohe milióny.  Povedal o tom dievčatku, spýtal sa jej, prečo je to tak, že sa nám cez deň nechcú ukázať, prečo ich nevidno. „Nemajú radi slnko, nevidíme ich, lebo sa nám ukryjú za všetky oblaky a koruny stromov, za vrcholy hôr a kopcov. Naspäť sa vrátia až neskoro večer, kedy slnko zájde na druhú stranu a oni tak môžu obklopiť mesiac a ukázať sa všetkým ľudom v plnej krásne“, povedalo dievčatko ležiace vedľa neho. Do očí jej padali plavé vlásky, a líčka jej zalievali oranžovo červené lúče. Vyzerala priam kúzelne, ako z nejakého filmu, akoby všetko vedela. „Zdobia nám oblohu aby nebola bez slnka smutná, strážia mesiac lebo sám sa bojí. Ja mám v noci tiež strach, no keď sa pozriem na hviezdy, hneď ma to prejde“, dokončila, pozrela sa vedľa na kamaráta ležiaceho vedľa, čo na ňu hľadel svojimi orieškovo hnedými očami. Napokon vstala, odrhla zopár sedmokrások a podala mu ich. Povedal mu, aby si ich nechal, nech až budú dospelí, mohli si na tento deň spomenúť a skutočne sa dozvedieť ako je to s hviezdami a či sa naozaj bola slnka.
Starý muž si na ten deň dobre pamätal. Mal vtedy narodeniny a pozval na ne dievča, čo bývalo u susedov. Natoľko ho ohromilo, že by naň nezabudol ani keby veľmi chcel. Vrylo sa mu do pamäti ako jedna z prvých spomienok na jar a na vesmír. Podľahol jej kúzlu a jej výmyslom, ktorým veril najviac ako človek dokáže. Pomaličky vstal, strčil si noviny do vnútorného vrecka bundy a odkráčal do najbližšej cukrárne. Rozhodol sa že kúpi malinovú tortu, sebe a tomu blonďavému dievčatku čo ho čakalo doma. Nebolo to už síce dievčatko, no v jeho spomienkach si zachovalo tú podobu doteraz. 

Snáď som vás neunudila takto neskoro večer, snáď to nebolo až také zlé, snáď nie je dnešná téma príliš neoriginálna... Dúfam, že si prečítam niečo zaujímavé od vás :) Niečo lepšie než to moje, podpísali sa na mne dnešné písomky, ale aspoň som si vyčistila hlavu, nechala som sa uniesť krátkym príbehom :) 

streda, 15. apríla 2015

Looking through the light - malý "spisovateľský" projekt



Milujem jednoduché, spontánne písanie o najrôznejších veciach. Vymýšľanie si krátkych príbehov, písanie kde sa nad niečim zamyslím, kedy opíšem svetlo, čo dopadá spoza školských žalúzií na môj zošit, ktorého stránky pokrýva viac kresieb než poznámok. Či už ste si všimli a či nie, takéto články píšem omnoho radšej než recenzie. Články, v ktorých píšem osobnejšie, články, ktoré prúdia z mojej nálady, také články, čo píšem lebo skutočne chcem. Niekedy mám chuť písať a písať veľa, neustále ťukať do klávesnice alebo bleskurýchlo zaznamenávať slová do hrubočizného zápisníka. No často krát neviem o čom písať, napíšem pár viet, ktoré vzápätí vymažem, až kým to neurobím opäť a zas desiatky krát. Preto milý čitatelia, milovníci kníh, so srdcom spisovateľa, pripojte sa ku mne do malého spisovateľského projektu. Ak by niekto chcel povedať, že my nie sme spisovatelia.... každý je ak chce, len mi sme menší než tí skutoční. 





Projekt bude krátky, spontánny a vskutku malinký. Potrvá mesiac a každý štvrtok zverejním tému, na ktorú napíšete článok- taký článok, na aký budete mať práve chuť! Nemyslite priveľa, len píšte spontánne, napíšte báseň, príbeh tvorený len dialógmi, poviedku, úvahu, čokoľvek vás napadne. Napíšte o veciach z každodenného života, čo si často nevšimnete. Pozriete sa cez svetlo vášho okna, cez svetlo čo vám svieti do očí pri ceste autobusom. Všimnite si veci čo si inak nevšímate a namaľujte ich takou farbou, na akú máte náladu.

Nebudú žiadne pravidlá, nemusíte dodržať nič, len píšte.  Zajtra zverejním prvú tému a budem veriť, že sa aspoň jeden človek do projektu zapojí :) 



streda, 8. apríla 2015

"Veci", čo si každý knihomoľ praje aby existovali

Žijeme v modernom svete, plnom neuveriteľných vymožeností, o ktorých ľudia v minulosti mohli len snívať. My čitatelia snívať neprestávame, naša predstavivosť pracuje na plné obrátky vo dne i v noci, vytvárame vlastné svety a postavy. Občas snívame aj o iných veciach, o maličkostiach čo by sme si mi knihomoli priali aby existovali.


1.Kniha čo ju netreba držať v rukách
Každý pozná ten pocit keď číta knihu už tak dlho, že mu pomaličky začnú tŕpnuť ruky, až začnú príšerne bolieť. Alebo keď držíte hrubočiznú knihu sťa tehla, z ktorej nebolia len ruky ale aj končeky prstov. Presne preto, by mal niekto vymyslieť nejaký zaujímavý, moderný prístroj, nejaký držiak na knihy, či čarovnú knihu, ktorú nebude treba držať vôbec. Len si ľahnúť do kresla a čítať (a jesť) Hoci... keď držíme tie ťažké knihy, tak robíme aspoň niečo.. keď už len ležíme či sedíme bez pohnutie hodiny...




streda, 1. apríla 2015

Cecelia Ahern - S láskou Rosie /RECENZIA

Originálny názov: Where rainbows end 

Anotácia: Hlavní hrdinovia, Rosie a Alex sú najlepší kamaráti. Ich vzťah je zo dňa na deň pevnejší a krajší, no ich cesty zakaždým niečo rozdelí. Keď sa Alex musí s rodičmi z Írska presťahovať do Bostonu, obaja tínedžeri kujú plány, že príde Rosie študovať do Bostonu. Tesne pred odletom sa však Rosie opije na záverečnom plese a otehotnie s chlapcom, ktorého s Alexom neznášali. Sny o vysokej škole, Alexovi, o závratnej kariére sa rozpadnú ako domček z karát a osud sa s hrdinami ešte poriadne zahrá. 

Milujem knihy, ktoré ma rozosmejú, ktoré zbúrajú moje predsudky, ktoré padnú lepšie než dobrá čokoláda. Také knihy sú hodné zlata. Knihy čo mi zlepšia náladu, čo vháňajú slnko aj do pochmúrnych dní. Knihy čo sú jedinečné, osobité a neopičia za ostatnými, čo ma aj niečo naučia. Také, z ktorých priam vyskakuje dúha. Dobre, trošku to preháňam, no príbeh Rosie Dunnovej mi vyčaril tisíce úsmevov počas cesty čo sme spolu podnikli.