Looking through the light - #1 O neznámom

Prvá téma môjho malého spisovateľského projektu, je témá, už pár krát vo svete kreatívneho písania spomenutá. Vašou úlohou bude opísať človeka, starca, dieťa, bezdomovca či neznámeho, čo si k vám ráno prisadol v autobuse. Vymyslite si o ňom krátky príbeh, napíšte o ňom báseň alebo sa zamyslite, prečo je dnes taký nešťastný. Nechajte mi potom v komentári odkaz na váš článok, rada si ho prečítam

O neznámom 

Na drevenej lavičke vynoveného parku uprostred námestia, sedí starý muž. Má na sebe prešívanú, tmavomodrú bundu, béžové nohavice a na hlave sivý klobúk. V ruke drží pokrčené noviny ale nečíta ich, svoj zrak upiera na kvitnúce stromy, čo sa im lístky jemne kolíše v jarnom vetre. Spomína na prvú jar čo si pamätá, keď ako malý chlapec sedel na verande rodinného domu a jedol malinovú narodeninovú tortu s blonďavým dievčatkom. Slnko ostýchavo svietilo pomedzi práve pučiace kvety vysokej čerešne. Vánok mu vial vlasy do očí, no neodhrnul si ich, lebo tortu jedol rukami a zašpinil by sa. Nechal ich tak. Nech mu vlasy vánok fúka aj naďalej, len nech ho nezbaví toho príjemného pocitu. Zvláštnej atmosféry čo zrazu pocítil.

Sedel na drevenej, vŕzgajúcej verande s plavovlasým dievčatkom a jedli spolu tortu, len oni dvaja. Smiali sa vetru čo jemne pofukoval a strapatil ich kučierky, smiali sa na tom aký boli obaja špinavý, smiali sa lebo mohli. Žmúrili spolu do slnka aby mohli ukazovať na snehobiele oblaky a premýšľať, na čo sa podobajú. Videli korytnačku, veľkého draka i pretekárske auto. Ležali vedľa seba na nepokosenej tráve, a ukazovali prstom na chumáče vaty vznášajúce sa na modrastom nebi. Nepremýšľali o ničom dôležitom, o ničom podstatnom, stačili im obrázky na oblohe a kvetmi posiata záhrada. Jemu ale na malý moment zablúdili myšlienky kdesi do neznáma a uvažoval nad hviezdami, čo cez deň nevidno no v noci ich je na tmavej oblohe milióny.  Povedal o tom dievčatku, spýtal sa jej, prečo je to tak, že sa nám cez deň nechcú ukázať, prečo ich nevidno. „Nemajú radi slnko, nevidíme ich, lebo sa nám ukryjú za všetky oblaky a koruny stromov, za vrcholy hôr a kopcov. Naspäť sa vrátia až neskoro večer, kedy slnko zájde na druhú stranu a oni tak môžu obklopiť mesiac a ukázať sa všetkým ľudom v plnej krásne“, povedalo dievčatko ležiace vedľa neho. Do očí jej padali plavé vlásky, a líčka jej zalievali oranžovo červené lúče. Vyzerala priam kúzelne, ako z nejakého filmu, akoby všetko vedela. „Zdobia nám oblohu aby nebola bez slnka smutná, strážia mesiac lebo sám sa bojí. Ja mám v noci tiež strach, no keď sa pozriem na hviezdy, hneď ma to prejde“, dokončila, pozrela sa vedľa na kamaráta ležiaceho vedľa, čo na ňu hľadel svojimi orieškovo hnedými očami. Napokon vstala, odrhla zopár sedmokrások a podala mu ich. Povedal mu, aby si ich nechal, nech až budú dospelí, mohli si na tento deň spomenúť a skutočne sa dozvedieť ako je to s hviezdami a či sa naozaj bola slnka.

Starý muž si na ten deň dobre pamätal. Mal vtedy narodeniny a pozval na ne dievča, čo bývalo u susedov. Natoľko ho ohromilo, že by naň nezabudol ani keby veľmi chcel. Vrylo sa mu do pamäti ako jedna z prvých spomienok na jar a na vesmír. Podľahol jej kúzlu a jej výmyslom, ktorým veril najviac ako človek dokáže. Pomaličky vstal, strčil si noviny do vnútorného vrecka bundy a odkráčal do najbližšej cukrárne. Rozhodol sa že kúpi malinovú tortu, sebe a tomu blonďavému dievčatku čo ho čakalo doma. Nebolo to už síce dievčatko, no v jeho spomienkach si zachovalo tú podobu doteraz. 

Snáď som vás neunudila takto neskoro večer, snáď to nebolo až také zlé, snáď nie je dnešná téma príliš neoriginálna... Dúfam, že si prečítam niečo zaujímavé od vás :) Niečo lepšie než to moje, podpísali sa na mne dnešné písomky, ale aspoň som si vyčistila hlavu, nechala som sa uniesť krátkym príbehom :)