E. Lockhartová - Klamári //RECENZIA

Autor: E. Lockhartová

Originálny názov: We were liars

Počet strán: 240

Vydavateľstvo: YOLi /ikar 

O čom to je?: Významná rodina Sinclairovcov prichádza každé leto na svoj súkromný ostrov pri Massachusetts, aby tam trávila prázdniny. Rok čo rok sa tak stretávajú aj štyri spriaznené duše, sesternice Cadence a Mirren, bratranec Johnny a Gat.  Rodina ich nazýva Klamári. 

Počas pätnásteho leta sa na ostrove stane nehoda. Cadence nájdu na pláži takmer bez života. Keď sa po čase preberie v nemocnici, na nič si nepamätá. Nikto z rodiny jej nechce prezradiť, čo sa vlastne stalo, a nasledujúci rok jej zakážu vrátiť sa na ostrov. Cadence trpí príšernými migrénami, jej najvernejšími priateľmi sú lieky proti bolesti. Píše Klamárom e-maily, posiela pohľadnice, no ani od jedného nedostáva odpoveď. 
Na sedemnáste leto sa dostáva na ostrov opäť a Klamári ju privítajú s úsmevom, akoby sa nič nestalo. No ani zďaleka to nie je pravda...

Už dlho som nebola tak oklamaná, ako touto knihou. Oklamala ma anotácia, i recenzie, i ja sama. Verila som, že bude dokonalá, perfektná, že bude majstrovským dielom, ktoré nepopísateľe odvážne zakončí tento rok plný úžasných kníh. Istou časťou, istým pohľadom, tá kniha taká bola, lenže ja som bohužiaľ čakala viac.

Čakala som niečo iné.

Niečo lepšie.

Môj názor : Nepoviem, že sa mi Klamári nepáčili. Čítala som knihu so zimomriavkami na rukách a s pokrútenými myšlienkami túžiacimi po poznaní konca. Napätá som hltala autorkin dokonalý štýl, ktorý si ma získal svojimi originálnymi krátkymi vetami, čo často pripomínali viac báseň, než rozprávanie tínedžerky. Autorka písala presne takým spôsobom, akým by som to urobila tiež. Milujem také písanie, obdivujem ho, lebo je iné, nové, svieže! Prudko strhávala dej a točila ho naspať a zase tam kde začal. Pár krát som sa strácala, bádala som, kde sa vlastne príbeh ocitol. Musela som sa v deji nájsť, kým som porozumela jeho smerovaniu. No ku koncu si ma práve tá inakosť, to pokrútenie získalo.

Klamári si ma naopak nezískali. Nedokázali vystúpiť z knihy a vtiahnuť ma do nej. Ani jeden z nich. Ani hlavná hrdinka. Zdala sa mi akási priehľadná. Nekričala spoza strán, z písem, ani výkričníky nepomáhali. Nebola dostatočne farebná. Nedokázala som si ju obľúbiť, hoci mala veľmi zaujímavé myšlienky, priam básnické, tie boli farebné, farebnejšie než ona.

Klamári boli veľmi zvláštny. Johnny trošku povrchný, no jeho som si obľúbila, jeho zmysel pre humor, jeho skutočnosť v bezfarebnom svete. Mirren, som videla inak, ako ju videla hlavná hrdinka. Obraz o nej som si urobila iný. Skákal od dobrého ku zlému a nedokázal sa ustáliť. Bola rovnako zvláštna ako všetko okolo nej. A Gat, klasický hrdina, čo príde zachrániť padajúcu hrdinku. Bol najprehľadnejší zo všetkých.

Najviac, viac ako postavy, viac ako mozog skrúcajúci, myšlienky naťahujúci príbeh, si ma získala autorka. Dala príbehu stovku rozmerov. Vložila doň rozprávky, záblesky, básne, najzvláštnejšie prirovnania a metafory- tak zvláštne a vystihujúce, že i Green môže závidieť. Napísala príbeh spôsobom, že hoc si ma možno nezískali postavy, vzťahy, ani záver, získali si ma slová. Už pre to, ako geniálne je kniha napísaná, preto by si ju mal nejeden človek prečítať. Možno som bola sklamaná, ale oprávnene. Spájala som si náznaky a splietla z nich vlastný záver už v polovici knihy, pevne verila, že bude iný a on nebol. Dlho som premýšľala prečo boli ľudia takí prekvapení po dočítaní, ja som nebola. Prečo?

Bola som sklamaná z rodiny v knihe, nie sklamaná, nešťastná, bola príšerná. Rodina, akú neprajem nikomu. Nie Klamári. Tí starší. Mamy, tety, dedko. Hlavná hrdinka v nich nemohla nájsť pochopenia áno podporu, často to boli oni, čo ju udupávali pod zem. Možno neúmyselne, no tým najhorším spôsobom.

Hojdala som sa medzi údivom a otázkami "ako? prečo? čo? skutočne?". Sedela som so zimomriavkami, s otvorenými očami, s rukou na čele a skákala od jedného slova k druhému. Premýšľala nad zvláštnosťami, Hrnula som sa za koncom. Bola som sklamaná, no nie vždy. našla som i strany, ktoré ma ohúrili. Síce ich bolo žalostne málo, no stačili, lebo boli silné. Vyrovnali všetko zlo a upravili podivný príbeh. Už som nemohla mať viac zmiešané pocity. No možno je práve to na tejto knihe to ohromujúce. Ako otrasie človekom. Ako zamieša všetkým, čo ma hlave a nedá mu myslieť normálne. Možno je práve to, to geniálne. Spojitosti. Náznaky čudnosti. Priehľadnosť .. a Vety. Určite to boli vety, boli to slová, bol to spôsob písania, umeleckosť, inakosť. Preto sa mi to páčila a zároveň i nie. Preto by ste si to mali prečítať.

Moje hodnotenie : možno 3,5/5 hviezdičiek..... nemámanitušenia