Hřejivá výzva ! - Miesto, ktoré milujem

Po viac menej mrzutom septembri sa začal október čo je pre mňa jednoducho najkreatívnejšie obdobie roka ( aspoň mi to v tomto momente tak príde ) a tak keď sa mi do cesty priplietla Hřejivá výzva bolo rozhodnuté že idem do toho.

Píšem rada, príbehy omnoho radšej než také moje strohé táranie na blogu. V notebooku mám uložených niekoľko začatých "kníh" na rôzne témy ,ako som postupne čítala iné knihy. Veď to poznáte, každý bloger alebo aspoň čitateľ v sebe nesie takú myšlienku,sen, že raz určite vydá knihu . Začíname práve takto, písaním denníkov, blogov, poviedok , básni . Tak či tak , pridávam svoj článok s maličkou dušičkou, lebo naozaj netuším, či sa vám bude páčiť. Bojím sa, že možno je to zlé, veď to poznáte. Hmm, tak čítajte.

Tak teda blogerky Iris a Vlasta vymysleli projekt , ktorý je niečo  viac ako 30 days writing challenge a 30 days creative writing challenge. Ide o projekt , kde je zadaných 40 tém , na ktoré by mal každý kto sa do výzvy zapojí niečo napísať. Výzva budem trvať niečo okolo pol roka ( tak snáď to vydržím ) , tak dúfam že to nebude príliš otravné a moje písanie až tak zlé .Teda začnime, s článkom na tému Moje obľúbené miesto

1. Miesto  , ktoré milujem .

Rozmýšľam o ňom, o mieste , ktoré je pre mňa niekedy viac než domovom . Rozmýšľam o ňom vždy , keď odtiaľ odchádzam . Ľudia v ňom sú pre mňa priateľmi . Pre niekoho je toto miesto otrava, nechcú tam chodiť. Myslia si , že je to len ďalšia škola, ktorú im rodičia nanútili z ich úbohých predstáv , že jedného dňa z nich bude možno ďalší Mozart . Nechápu to. Ani deti. Ani rodičia ,žlto-okrová budova, kedysi jeden z meštianskych domov, teraz skromne stojí na maličkom no pritom veľkolepom námestí . Jej brány mi občas robia problémy, otváranie , na mňa priťažkých dverí si vždy žiada riadnu silu . Tak ak prekonám prvú prekážku, dostanem sa tam . Opäť zacítim vôňu, ktorá sa ani za desať rokov nezmenila. Prechádzam cez chodbu lemovanú starými dverami, stropom s klenbami a podlahou z lešteného kameňa na ktorom mi topánky jemne klopkajú . Každým krokom počujem iný zvuk, nevydávajú ho moje podpätky , vychádza z každých dverí cez ktoré prejdem. Husle, klavír, prekrikujúce sa deti , ľudová hudba , moderná hudba, klasika. Stúpam na prvý schod a kladiem ruku na to najkrajšie zábradlie , aké poznám. ľudia sa zvyknú pýtať "Chodíš tam desať rokov, ešte ťa to baví " Keby ma to nebavilo, nebola by som tam predsa chodila. No nedovolila by som si skončiť to, životná etapa ktorú som začala od maličkého dievčatka čo ledva videlo na stôl  sa so mnou ťahá už dlhý čas na to aby som ju mohla len tak zničiť . Prečo si ľudia myslia , že je to tak zložité, náročné a namáhavé venovať sa niečomu čo nás baví ? Otváram dvere do átria a z presklenej strechy na mňa hľadí obrovský drak . Tu sa väčšinou moja cesta vždy delí, každý deň vstupujem do iných dvier. Tých , kde sa to všetko naučíte. Tých, kde je cítiť dôležitejšie než počuť . A nakoniec do tých dverí, kde sa všetko začalo. Kde je predstavivosť najväčším darom. Kde vždy sedí ten najinšpiratívnejšia osoba akú poznám . Do tých dverí, kde sa vždy cítim doma, zabudnem na všetky problémy, lebo tam sedia priatelia , ktorý by ma nikdy nezradili . Teória hudby, gitara a výtvarná , nejde ani tak o miesto, i keď mám k nemu naviazané spomienky na lane hrubšom než sa dá opísať . Všetko je o ľuďoch. To oni. Lebo miesto je vždy také dobré, akí dobrí sú tam ľudia. Vždy sú tam . Naučili ma viac než učitelia na akomkoľvek gymnáziu. Naučili ma , že najdôležitejšie je šťastie, že sa nemáme báť, že každý zažíva zlé chvíle , aj tí najslávenejší umelci, že náhody neexistujú a že nemám prestať snívať. Nikdy .